Jednorožci z různých dob a míst aneb Odraz jednorožců v průběhu věků, mýty a fakta o nich

Odraz jednorožcov v mýtoch a histórii

1. Úvod
2. Skutočný jednorožec
3. Jednorožce z rôznych kultúr
   1. Jednorožec
   2. Qilin
   3. Karkadann
   4. Shâd'havâr
   5. Indrik
   6. Camahueto
4. Jednorožce naprieč históriou
   1. Prvé záznamy o jednorožcoch
   2. Jednorožce od stredoveku
   3. Jednorožce v súčasnosti
5. Záver

1. Úvod

Jednorožce sú fantastické zvery, ktoré sú a vždy boli veľmi známe ako medzi čarodejníkmi, tak aj medzi muklami. Vďaka tejto skutočnosti vznikali po celom svete naprieč históriou všemožné mýty, legendy a povery o jednorožcoch – zašlo to až do takej miery, že sa o nich začalo hovoriť, že sú tým najhoršie stráženým tajomstvom čarodejníkov.

V mojej eseji pre Krajně Ohavnou Zkoušku Akademickou sa pozriem na mýty o jednorožcoch z rôznych kultúr, preskúmam ich výskyt v historických záznamoch a pokúsim sa zistiť odpovede na niekoľko dôležitých otázok: Ako vznikali mýty o jednorožcoch? Prečo každá kultúra verí či verila v inú verziu jednorožca? Ako to, že sa jednorožce zapísali aj do muklovskej histórie a kultúry? Čo nám história jednorožcov prezrádza o ich význame pre svet?

2. Skutočný jednorožec

Aby som bola schopná odlíšiť mýty od reality a porovnať s ňou historické záznamy, musela som si najskôr zistiť čo najviac faktov o skutočnom jednorožcovi. Ako takmer každého fantastického tvora, aj jednorožca jasne definoval až Newt Scamander vo svojej učebnici Fantastické zvery a ich výskyt. Preto, hoci je to jeden z najvzácnejších tvorov na celom svete, o ňom vieme takmer všetko.

Jednorožec je vzhľadom takmer identický s koňmi, jediným rozdielom je roh, ktorý mu vyrastá z čela – po ňom bol tento tvor, samozrejme, pomenovaný. Od bežného koňa ho na začiatku jeho života odlišuje aj farba. Žriebätko sa narodí zlaté, po dvoch rokoch sa zmení na strieborné a v siedmych rokoch, keď dosiahne dospelosť, sa jeho srsť zmení na tú najčistejšiu bielu. Hovorí sa, že aj čerstvo napadaný sneh vyzerá pri bielom jednorožcovi šedý. Kopytá jednorožca však zostanú zlaté po celý jeho život. Akého veku sa dožíva, je neznáme, no hovorí sa, že je nesmrteľný.

Teória o nesmrteľnosti jednorožca má základy v jeho strieborno-modrej krvi. Tá nielenže žiari pod mesačným svitom, ale takisto ide o zďaleka najmocnejšiu magickú látku, aká bola kedy objavená. Tomu, kto sa jej napije, totiž dá nesmrteľnosť, no zároveň bude jeho život prekliaty. Nikto so štipkou dobrej duše by nedokázal zabiť jednorožca, preto je táto kliatba nespochybniteľne považovaná za spravodlivú. No aj ďalšie časti tela jednorožca majú magické vlastnosti. Jeho roh sa používa ako ingrediencia do najsilnejších protijedov. Vlas je zase jedným z troch najmocnejších jadier prútikov. Ak si takýto prútik vyberie čarodejníka, je veľmi nepravdepodobné, že ide o budúceho temného mága – s týmto jadrom je prakticky nemožné čarovať čiernu mágiu.

Jednorožce žijú v európskych lesoch, väčšinou na severe. No, okrem Zakázaného lesa na pozemkoch Rokfortu, nie je nikto schopný určiť konkrétny les, kde nejaký jednorožec momentálne prebýva. Tieto tvory sú totiž natoľko rýchle, že bez problémov predbehnú aj vlkolaka. Keby aj také rýchle neboli, stále by bolo viac než komplikované ich nájsť, pretože sa pohybujú s extrémnou ľahkosťou a málokto by si ich všimol, ak to sami nechcú. Ak sa už spozorovať nechajú, vždy ide o čarodejnicu – ženu, jedine veľmi mladé žriebätká niekedy prídu aj k mužovi.

3. Jednorožce z rôznych kultúr

Bývali časy, kedy na mágiu veril celý svet bez rozdielu, nie iba čarodejníci. V týchto časoch ľudia ešte len objavovali svet, ktorý mali priamo pred nosom, a tak si všímali záhady, vysvetľovali si ich vymýšľaním príbehov a priali si, aby tie príbehy boli skutočnosťou. Priali si to až tak veľmi, že tomu sami uverili. Tak vznikali mýty, ktoré sa navždy stali súčasťou rôznych kultúr. V tejto časti mojej práce som objavila množstvo mýtov, ktoré opisujú jednorožcov a tvorov ich podobným.

a. Jednorožec

Mýtus o jednorožcovi, ktorý je definitívne najpodobnejší skutočnosti, pochádza práve z jeho domoviny – z Európy. Ide o žiarivo bieleho koňa, ktorému zo stredu čela vyrastá dlhý zatočený roh. Narozdiel od nemagického koňa má však rozdelené kopytá (odborne paznechty), čiže ide o párnokopytníka. To znamená, že podľa Európanov išlo o samostatný živočíšny druh, nie len o akýsi poddruh koňa, ktorý by prifarbili mágiou, aby pôsobil zaujímavo v bájach.

Európsky jednorožec v príbehoch predstavuje symbol čistoty, čo znásobuje aj povera, že sa ho môže dotknúť a skrotiť ho jedine panna. Ženy, ktoré už pannami nie sú (tzv. poškvrnené ženy), ho môžu nanajvýš zahliadnuť z diaľky a mužom sa neukáže vôbec nikdy. Európsky jednorožec má takisto magické schopnosti – ak sa dotkne svojím rohom otrávenej vody, vyčistí ju, a ak sa ním dotkne chorého alebo zraneného človeka, vylieči ho.

Tento mýtus o jednorožcovi sa ľuďom natoľko zapáčil, že ho prebrala za svoj aj Amerika a stal sa zďaleka najznámejším mýtom o jednorožcovi na svete. Práve o tejto jeho podobe teda bude jednať časť eseje 4. Jednorožce naprieč históriou.

Európske mýty však opisujú ešte jeden, oveľa menej známy vzhľad jednorožca. Ten pravdepodobne nezostal v povedomí más, pretože to vôbec nie je vznešená podoba. Ide totiž o kozu, prípadne akéhosi hybrida kozy a koňa s kozou briadkou. Keď som pátrala po tom, ako sa mohlo stať, že si niekto pomýlil elegantného jednorožca s obyčajnou kozou, našla som len teóriu. Vraj sa niekedy môže stať, že sa koza narodí so zrastenými rohmi, takže namiesto dvoch po bokoch hlavy má jeden hrubý uprostred. Je teda možné, že takúto kozu uvidel nejaký mukel a myslel si, že ide o jednorožca, o ktorom sa ľudia už vtedy často rozprávali.

b. Qilin

Qilin – v Japonsku kirin – je tvor, ktorý sa objavuje v ázijskej, predovšetkým v čínskej mytológii. Koncovka lin značí skupinu bájnych tvorov s jedným rohom, no qilin je jediný z nich, ktorý sa do našej reči prekladá ako jednorožec. (Muklovia ho ale z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu prekladajú ako žirafu.)

Napriek tomu, že je qilin označovaný ako čínsky jednorožec, zvyšok sveta by ho podľa vzhľadu zaradil skôr k chiméram, pretože je akoby poskladaný z mnohých zvierat. No keďže Ázia je veľmi rozľahlá, podľa rôznych krajín ide o rôzne kombinácie zvierat, ich častí a charakteristík, popisy sa zhodujú len v niekoľkých faktoch. Najviac čŕt zdedil po čínskom drakovi: tvar hlavy a očí, hrivu, ktorá vždy smeruje nahor, bradu a parohy. Jeho telo má buď tvar vola, jeleňa, alebo koňa a je pokryté dračími či rybími šupinami. Nohy má vždy zakončené paznechtami, no tam sa podobnosť s európskym jednorožcom nekončí. Takisto jeho farba je najčastejšie zlatá, hoci môže mať aj akúkoľvek farbu dúhy alebo môže byť pestrofarebný. Zriedka máva aj odtiene hnedej. Ostatné prvky jeho vzhľadu sú skôr vzácne a často ide o voľbu umelca, ktorý tvorí qilinovu podobizeň. Medzi tieto prvky patria pierka, kučeravé chlpy, zadná plutva a fúzy kapra, drahokamy atď.

Qilin je bez výnimky opísaný ako spravodlivý, čo je dôvod, prečo v mnohých príbehoch čakajú na jeho zjavenie pri nejednoznačných rozsudkoch. Na tieto báje sa dokonca niekedy obracajú aj skutoční ázijskí sudcovia. Qilin je predovšetkým podľa budhizmu taktiež mierumilovný voči ľuďom aj voči prírode ako takej. Preto neje zvieratá, dáva si pozor, aby žiadne ani nevystrašil, a dokonca ani nekráča po tráve, aby nezohol jediné steblo – namiesto toho chodí po oblakoch alebo po vode. Najdôležitejšou súčasťou mýtu o qilinovi je pre obyvateľov Ázie práve tá, že jeho zjavenie značí blížiaci sa nástup alebo smrť významného panovníka. Na pôdu, kde múdry a láskavý panovník nevládne, naopak nikdy nepôjde. Všeobecne je qilin symbolom všetkého priaznivého: šťastia, ochrany, úspechu či tehotenstva.

Agresívnou verziou qilina je sin-you. Ten vyzerá ako akási kombinácia mačkovitej šelmy a ovce. Taktiež vynáša rozsudky nad zločincami, a ak v jeho prítomnosti niekto klame alebo je vinný, prebodne ho svojím rohom.

c. Karkadann

V Ázii sa vyskytuje ďalší zaujímavý mýtus o jednorožcovi, no tentokrát na západe. Jeho meno je karkadann a v preklade z kurdštiny znamená „osol jeden roh“. Kurdština je síce jazyk, ktorý sa prevažne používa v Turecku, no podľa všetkých zdrojov sú domovom karkadanna pláne Indie a Perzie (dnes Iránu).

Aj keď jeho meno v sebe nesie slovo osol, karkadann sa oveľa viac podobá na kombináciu nosorožca a byvola. Podľa pôvodného opisu z desiateho storočia má telo ako byvol, ktoré je pokryté čiernymi šupinami a pod ním visí veľký lalok. Zakončené je krátkym chvostom. Na každej nohe má tri žlté kopytá. Oči má neobvykle nízko, až na lícach. A jeho roh je zahnutý dohora a vyrastá mu zvrchu nosa, čím sa najviac podobá nosorožcovi. Až neskoršie opisy dodávajú, že má uši padajúce zo strán hlavy ako osol a ústa v tvare prsta ako koniec slonieho chobota.

Karkadann je jednou z mála verzií jednorožcov, ktoré nie sú opisované ako čisté mierumilovné duše. Práve naopak – voči každému inému tvorovi je agresívny a násilím ho vyháňa zo svojho teritória. V Perzii jeho menu preto dávajú význam „pán púšte“. No karkadannove magické vlastnosti sú dobrej povahy, pričom všetky pochádzajú práve z jeho rohu. Ten stačí podržať a hneď zmiznú problémy so svalmi a črevami, vylieči sa epilepsia alebo otrava.

d. Shâd'havâr

Perzia (dnes Irán) je na mýty o jednorožcoch bohatá. Pochádza z nej totiž ešte jeden, no o poznanie poetickejší, aj keď stále temný jednorožec, a to shâd'havâr. Tento tvor podobný koňovi má uprostred čela dlhočizný dutý roh so 42 až 72 vetvami. Keď cez ne zafúka vietor, roh vydá takú pôvabnú melódiu, že si okolo shâd'havâra posadajú všetky zvieratá široko ďaleko a len počúvajú. Shâd'havâr ich následne zožerie, čo je jeden z dôvodov, prečo sa o ňom tvrdí, že je to démon.

V príbehoch sa rozpráva, že sa shâd'havârov roh zvykol darovať kráľom ako flauta. Hra na jej jednu stranu vylúdila takú radostnú hudbu, až srdce zaplesalo, no z druhej strany zneli také pochmúrne tóny, že nikto nedokázal zadržať slzy.

e. Indrik

Indrik je mýtus o jednorožcovi z ruského folklóru, ktorý bol napísaný už v stredoveku. Jeho meno je odvodené zo slova edinorog, čo je v preklade z ruštiny, samozrejme, jednorožec. Príznačne pre Rusko, indrik je mohutný a gigantický. Vyzerá ako býk s nohami jeleňa a hlavou koňa. Dlhý ostrý roh mu vyrastá kúsok nad nosom. Podľa mýtov je to najväčší suchozemský cicavec na svete, a keď sa pohne, tak sa zatrasie sama Zem. Prezývajú ho aj ako „Kráľ všetkých zvierat“, čo je titul, ktorý vo väčšine iných kultúr patrí levovi. Žije na Svätej hore, kam žiadna iná živá duša nikdy nevystúpi.

f. Camahueto

Camahueto sa už od jednorožca mierne vzďaľuje, pretože ho nikto nenazýva práve jednorožcom, ale stále má vlastnosti, ktoré ho s ním nepopierateľne spájajú. Tento mýtus pochádza z Čile.

Camahueto vyzerá ako krava alebo býk s malým rohom na čele. Mýtus hovorí, že vodcovia domorodého národa Mapuče, ktorí sú zároveň liečitelia, zasadia kúsky jeho rohu do zeme a z nich vyrastú ďalšie camahuetá. Novorodené camahueto sa okamžite rozbehne k najbližšiemu moru, nehľadiac na to, čo mu stoji v ceste. Ak sa liečiteľovi, ktorý camahueto zasadil, podarí ho chytiť do lasa, roh mu vytrhne a ranu ošetrí. Tento čerstvý roh následne použije na liečenie mnohých chorôb. Dokáže z neho takisto urobiť elixír, ktorý z ktoréhokoľvek človeka urobí nekonečne silnú a neodolateľnú osobu.

4. Jednorožce naprieč históriou

Aj keď o jednorožcoch a o ich spôsobe života vieme množstvo informácií, ich história zostáva stále zväčša záhadou. Žiadny magizoológ zatiaľ nebol schopný zistiť, či sú predpoklady o ich nesmrteľnosti pravdivé, alebo sa dožívajú určitého veku. Preto nebolo možné ani zistiť, kedy jednorožce pravdepodobne vznikli a či im prechádzala nejaká evolúcia. Ostatne je možné, že prvý jednorožec vznikol z čírej bielej mágie, mesačného svitu alebo čohosi podobného. To sa možno nikdy nedozvieme. Pre túto časť mojej práce som však našla čo najviac historických záznamov o jednorožcoch a pokúsila som sa ísť po ich stopách časom.

a. Prvé záznamy o jednorožcoch

Zďaleka prvý dôkaz o existencii jednorožcov sa dá nájsť na pečati, ktorú momentálne uschováva Indické múzeum. Túto pečať vytvorili približne 2500 rokov pred naším letopočtom obyvatelia Harappy, čo bola civilizácia s bohatou kultúrou, ktorá prebývala na poriečí rieky Indus – dnešnom území Pakistanu. Pečať zobrazuje koňa (prípadne iné zviera, veľmi podobné koňovi), ktorému z vrchu hlavy vyrastá veľmi dlhý roh, možno tretiny jeho veľkosti. Zdá sa, že tento jednorožec pije z čaše. Nad ním sú tri symboly: U so zvislou čiarou uprostred, tri čiary ako rímske číslo III a trojuholník nad zvislou čiarou.

Ďalší záznam o jednorožcoch sa objavil až o neuveriteľných 2000 rokov neskôr, teda v 5. storočí pred naším letopočtom. Vtedy o jednorožcoch napísal grécky lekár a historik Ktésias do jeho knihy faktov o Indii. Veril, že jednorožec je zviera, ktoré vyzerá ako divoký osol bielo-červeno-čiernej farby s veľmi rýchlymi nohami a so 70-centimetrovým rohom. Už vtedy sa tvrdilo, že tento roh má liečivú a magickú moc. Ako uznávaného mudrca mu, isteže, uverili všetci, vrátane muklov, a tak sa jednorožec oficiálne zapísal do histórie ako existujúci tvor.

O sto rokov neskôr na Ktésiovu knihu stále nadväzovali veľkí grécki myslitelia. Aristoteles, Antigonos a Plínius Starší vo svojich knihách opísali jednorožca podľa Ktésiovho vzoru, okrem ďalších jednorohých zvierat, ktoré vraj sami objavili. Každé z týchto zvierat Gréci pripisovali Indii a Perzii, pričom tieto národy o tomto nemali poňatia a v medzičase si tvorili svoje mýty o karkadannovi a shâd'havârovi. Jedine Strabón a Claudius Aelianus sa priblížili ku skutočnosti a opísali koňa s hlavou jeleňa a jedným rohom, ktorý žije na Kaukaze.

b. Jednorožce od stredoveku

Dve zvieratá, vcelku podobné popisom gréckych historikov, sa objavili v stredovekom beštiári. Ten uznávanejší z nich je unicornis, proste jednorožec. Unicornis je opísaný ako silné a rýchle zviera pripomínajúce kozu, osla alebo koňa. Má dlhý zatočený roh, ktorý mu vyrastá rovno z prostriedku čela. Jeho úhlavným nepriateľom je slon – vždy sa ho pokúsi nabodnúť na roh alebo zraniť ostrým kopytom. Ak ho chce niekto zajať, musí mu do cesty postaviť pannu. Tej položí hlavu do lona a v ňom zaspí. Uloviť ho bolo žiaduce kvôli jeho rohu, ktorý zvráti účinky akéhokoľvek jedu a funguje ako afrodiziakum.

Druhý zver v beštiári, ktorý je takmer totožný s jednorožcom, je monocerus. Niektoré zdroje dokonca tvrdia, že unicornis a monocerus sú ten istý tvor, monocerus je totiž takisto úhlavným nepriateľom slona. Jeho vzhľad je však o trochu rozdielny – má telo ako kôň, hlavu ako jeleň, chodidlá ako slon, chvost ako diviak a veľmi dlhý čierny roh na čele. O zopár storočí neskôr na tento popis nadviazal cestovateľ Marco Polo s niekoľkými drobnými úpravami – predovšetkým tvrdil, že sa jednorožce radi váľajú v bahne a vôbec nie sú také nádherné a elegantné, ako sa verí – a vďaka nemu sa zistilo, že tento popis jednorožca a jemu podobné v skutočnosti hovoria o nosorožcovi.

Iná podoba jednorožca sa objavila až v hebrejskej biblii. (Biblia je kniha alebo súbor kníh, o ktorých muklovia veria, že obsahujú pravdy o ich bohu.) V nej sa objavil tvor re´em, symbol sily, ktorého roh bol jeho najvýznamnejšou súčasťou. V prvom latinskom preklade bol re´em označený ako jednorožec, no muklovia neskôr trvali na tom, že ide o chybu a v skutočnosti je to tur, takže to bolo zmenené.

Jednorožec sa však zanedlho vrátil do muklovského náboženstva, predovšetkým do kresťanstva. Bolo napísané, že jednorožec si položil hlavu do lona Panny Márie a stál pri nej počas narodenia Ježiša Krista, čím dokazoval, že bola vždy panna. Odvtedy sa začal objavovať v rôznom kresťanskom umení. (Ježiš Kristus bol podľa kresťanstva syn muklovského Boha a Panny Márie.)

Od 13. storočia sa jednorožec stal predovšetkým vo Francúzsku symbolom dvorenia, nevinnej lásky a verného manželstva. Tieto významy ale časom zanikli, pretože sa do iných zemí nerozšírili. Zostali tak len v mnohých miestnych divadelných hrách.

Keďže sa jednorožec prakticky od nepamäti objavoval v knihách, umení či bežnej reči a všade vyzeral veľmi podobne (podľa európskeho mýtu, resp. podľa unicornis z beštiára), muklovia veľmi dlho nespochybňovali jeho existenciu. Verili v neho napríklad aj Leonardo da Vinci a Jan Amos Komenský, pričom obaja boli, samozrejme, čarodejníci, ale ich slová boli u muklov extrémne vplyvné.

Muklovskí skeptici sa začali objavovať až od 15. storočia, spochybňovali predovšetkým nerealistickú anatómiu z hľadiska váhy rohu voči zvyšku tela. Každý argument proti existencii jednorožca však vyvrátil nejaký dôkaz, ktorého súčasťou bol v skutočnosti roh narvala. Narval jednorohý je totiž morský tvor bez magických vlastností s jedným 250-centimetrovým tesákom, ktorý by sa dal veľmi ľahko zameniť za zatočený roh. V tom období o jeho existencii takmer nikto nevedel, takže bolo jednoduché oklamať neznalých a vydávať narvalov tesák za roh jednorožca s liečivou mocou. O narvalovi oboznámili svet až objavitelia okolo 16. až 17. storočia, na základe toho takmer všetci muklovia prestali veriť v jednorožcov a narvala považujú za dostatočný dôkaz neexistencie jednorožcov do dnes.

c. Jednorožce v súčasnosti

Napriek tomu, že od objavenia narvala nevznikli žiadne ďalšie muklovské teórie a špekulácie o jednorožcoch, stále sú najznámejším symbolom vzácnosti, čistoty, nevinnosti a mágie v oboch svetoch.

Z hľadiska histórie pozostalí jednorožce nielen ako mýty, ale aj ako súčasti erbov. Predovšetkým ide o národné zviera Škótska – je vyobrazený na boku Edinburského hradu a v erboch kráľovnej Alžbety II., provincie Nové Škótsko a regiónu Roxburghshire. V erboch ho majú aj mnohé európske miesta, menovite ide o obec Líšnice v Českej republike, mestá Schwäbisch Gmünd a Giengen v Nemecku, mesto Eger v Maďarsku, okres Saint-Lô vo Francúzsku, obec Menameradiel v Holandsku a obec Ramosch vo Švajčiarsku. Keďže sa každé z týchto miest nachádza pri lesoch, ktoré odpovedajú prirodzenému prostrediu jednorožca, je viac než pravdepodobné, že sa práve na tých miestach niekedy jednorožec objavil.

Jednorožce sa v povedomí ľudí udržiavajú aj vďaka literatúre. Takéto knihy veľmi často píšu čarodejníci, no predávajú sa aj muklom s tým, že sa zaradia do žánru fantasy, čiže sa vydávajú za fikciu s témou mágie. Najznámejším literárnym dielom o jednorožcoch je Posledný jednorožec od Petra S. Beagla. Hlavnou hrdinkou je samica jednorožca, ktorá sa obáva, že je úplne posledná svojho druhu. Vydá sa preto do sveta, aby sa presvedčila, že to tak nie je, a v tomto pátraní sa jej rozhodnú pomôcť nepríliš talentovaný čarodejník Schmendrick a prostá žena Molly. Vďaka tejto a jeho ďalším knihám (V Kalábrii a The Overneath) je Peter S. Beagle celosvetovo považovaný za jedného z popredných expertov na jednorožce v súčasnosti.

Hoci ľudstvo nikdy ani prinajmenšom nezabudlo na jednorožce, tieto fantastické zvery sa opäť stali populárnymi až v roku 2017. Zdanlivo z ničoho nič sa motívy jednorožcov začali objavovať úplne na všetkom – na oblečení, na dekoráciách, v logách, v umení, v bežnej reči a v mnohom ďalšom. Jednorožcom teda nikdy nehrozilo, že by mohli upadnúť do zabudnutia, a dá sa predpokladať, že im to ani nikdy hroziť nebude.

5. Záver

Odraz jednorožcov v dnešnom svete vďaka rôznorodým mýtom a ich bohatej histórii je skutočne výrazný. Je však čas nájsť odpovede, ktoré boli cieľom tejto eseje od začiatku.

Ako vznikali mýty o jednorožcoch? Prečo každá kultúra verí či verila v inú verziu jednorožca?

V časti mojej práce 3. Jednorožce z rôznych kultúr som objavila mnohé mýty o jednorožcoch, ktoré vznikli v rôznych krajinách a obdobiach. Mýtus, ktorý má najbližšie skutočnosti, je ten európsky, čo je jedine logické. Obyvatelia Európy, predovšetkým ženy, sa s jednorožcami museli stretávať pomerne často, a keďže jednorožce majú tie najčistejšie duše, určite nemajú predsudky ani voči muklom a ukazovali sa aj im. Dáva preto zmysel, že sa navždy zapísali aj do muklovskej histórie.

No ako to, že v časoch, kedy svet absolútne nebol prepojený a rôzne kontinenty o sebe nemali ani potuchy, sa na opačných stranách sveta rozprávalo o jednorožcoch? Indíciu som našla v mýtoch samotných – takmer každý z nich totiž rozpráva o tom, že roh jednorožca má liečivé účinky pre telo a v niektorých prípadoch pre dušu. Preto je skoro isté, že sa všetky tieto národy akýmsi spôsobom stretli s pravým rohom jednorožca a následne popustili uzdu svojej fantázie, keď uvažovali, akému tvorovi môže patriť. Peržanom sa do rúk pravdepodobne dostalo aj jednorožcove kopyto, keďže karkadann má žlté kopytá, ktoré by mohli byť zameniteľné so zlatými.

Ako to, že sa jednorožce zapísali aj do muklovskej histórie a kultúry? Čo nám história jednorožcov prezrádza o ich význame pre svet?

Prostý fakt, že sa jednorožce nezdráhali ukázať sa muklom, iste nestačí, veď muklovia vídajú množstvo magických úkazov a vždy sa rozhodnú odmietať ich existenciu. Musí v tom byť niečo viac. História ukazuje, že to, čo vždy muklom na jednorožcoch imponovalo, je ich symbolika. Prianie si, aby v ich životoch bolo viac nevinnosti a čistoty a aby bolo oceňované to, čoho je málo a čo je vzácne – to všetko majú muklovia s nami čarodejníkmi spoločné. Prítomnosť jednorožca, hoci len chvíľková, tieto pocity v človeku zanechá navždy. Môj predpoklad je teda taký, že muklovia sa predstavy jednorožcov tak pevne držia preto, že sa nikdy nechcú vzdať svojich ideálov.

My, čarodejníci, jednáme z podobných dôvodov. Vieme, že jednorožce sú súčasťou nášho sveta a predsa sa ich nepokúšame vymazať z pamäte muklov, čo by sme urobili s ktorýmkoľvek iným tvorom alebo magickým javom. Poznáme o jednorožcoch pravdu, no nehovoríme iným národom, že ich mýty a povery sú nesprávne a u nich tieto zvery nežijú. Vidíme, že čarodejníci u muklov publikujú literatúru a iné formy umenia, ktoré obsahujú jednorožcov, a nesnažíme sa to zastaviť. Skrátka nerobíme nič pre to, aby sme si ich nechali len pre seba alebo ich ukryli napriek tomu, že sú veľmi vzácne. Jednorožce sa nestali najhoršie stráženým tajomstvom čarodejníckeho sveta kvôli neschopnosti skryť ho ani kvôli ničomu podobnému. Naopak, čarodejníci len nechcú dopustiť, aby ktokoľvek žil bez poznania takých úžasných bytostí. A tak by jednorožce jedného dňa mohli zjednotiť svet len vďaka tomu, aké sú.